JAR ZASNÚBENIA

            „Hľa, už je po zime... Kvieťa sa kľuje po kraji, nadišiel spevu čas. Hrdličky hrkútanie po našom kraji znie.“ (2,11n) Končiaca sa zima je znamením skončenia skúšky a vyhnanstva. Vtedy Boh „zotiera z očí každú slzu.“ (Zjv 21,4) A tak ako s prvým hriechom narástli tŕne a bodliaky, tak s nevestou obracajúcou sa k svojmu ženíchovi sa všetko zahaľuje do farieb a jemných melódií. „Po našom kraji...“ „Je to úžasné počuť Boha z neba, ako hovorí naša zem,“ komentoval tento verš svätý Bernard. „Stvoriteľ hovorí o zemi tak nežne, akoby sám bol človekom. Jeho slová nemajú podtón panovania, ale partnerstva a priateľstva.“

            „Polapajte nám líštičky, maličké líštičky, čo škodu robia po viniciach!“ (2,15) Láska milého je nekonečná, ale je bez ilúzií. On vie, že nevesta je ešte veľmi bojazlivá a jej horlivá láska je krehká a ohrozená. Ak má v sebe jemnosť a jednoduchosť holubice, má aj jej naivitu. Preto ženích prežíva takú úzkosť pri pomyslení na nebezpečenstvá, ktorým je vystavená. „Vrch Sion spustol, líšky sa vláčia po ňom.“ (Nár 5,18) Líšky sú obrazom národov, ktoré plienili krajinu Izrael alebo ju zvádzali k modloslužbe. „Z vinice oberajú všetci, čo idú okolo. Diviak lesný ju rozrýva a pasie sa na nej lesná zver.“ (Ž 80,13-14)

            Tieto slová však veľmi dobre vysvetľujú aj diania v ľudskej duši. V nás aj mimo nás sú tisícky malých škodcov, ktorí chcú sabotovať Božie dielo v nás najmä v čase, keď je naša láska k Bohu ešte slabá, mladá a málo zakorenená. Svätý Ján z Kríža škodcami nazýva „mnohé myšlienky, udalosti a rozličné pôvaby, ktoré prichádzajú so svojím dôvtipom a prešibanosťou, a tak narušujú našu vyrovnanosť a pokoj a odvádzajú nás od Boha“. A svätý František Saleský múdro upozorňuje: „Nečakajte, kým líštičky narastú. Potom sa nielenže nebudú už dať chytiť, ale budete ich chytať len preto, že už všetko zničili!“

            „Príď, milý môj!“ (2,17) volá nevesta. Čo to hovorí, veď pred chvíľou povedala: „Môj milý je môj a ja som jeho...“ (2,16) Vo Veľpiesni často máme dojem, že spojenie milej a milého sa už uskutočnilo, a predsa o chvíľu tí, ktorí sa milujú, vyjadrujú novú túžbu, nové očakávanie a hľadanie až po nové zjednotenie. Tak je to aj v hľadaní a poznávaní Boha. Celý ľudský život je hľadaním Boha a prenikaním do jeho tajomstiev. „Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo, ako vyschnutá, pustá zem bez vody.“(Ž63,2)
            Boh však nikdy nedovolí, aby bol nami definitívne uchopený. To si možno naivne myslí nevesta, keď volá: „Chytila som ho a nepustila viac!“ (3,4) Je takmer zábavné pozorovať ju, aká si je istá milým a ako ho chce držať ako zajatca lásky. Plne patriť Bohu sa v tomto živote ani nedá. A ani v nebi sa Boha nikdy nenasýtime a nikdy neprestaneme po ňom túžiť, pretože každou splnenou túžbou vznikne nová, zakaždým náročnejšia túžba po ňom – a tak to bude trvať po celú večnosť.

            Obrazy milého v texte „srne podobný alebo jelenčaťu“ (2,17) vystihujú schopnosť milého zjaviť sa a zasa zmiznúť náhle, nečakane. Aj človek nie raz v živote prechádza duchovnou nocou, teda neprítomnosťou svetla, zdanlivou neprítomnosťou Boha. Svätý Bernard v týchto momentoch duchovného života hovorí: „Kým budem žiť, budem Boha volať slovami ako nevesta: „Vráť sa!“ A zakaždým, keď mi unikne, budem túto výzvu opakovať. Neprestanem kričať, ba priam vykrikovať, ako za ním túži moje srdce!“

            Niekedy však neprítomnosť milého či Božie mlčanie môže trvať dlho. Zažila to aj nevesta z Veľpiesne, ktorá niekoľkokrát opakuje: „Hľadala som ho, ale nenašla“ (3,1n) a zároveň akoby plakala so žalmistom: „Lôžko mi noc čo noc vlhne od plaču, slzami máčam svoju posteľ.“ (Ž6,7) Cirkevní otcovia v tejto pasáži Veľpiesne videli úzkostné hľadanie Ježiša jeho matkou v tých istých jeruzalemských uliciach.

            Tiež nemožno prehliadnuť spoločné črty behu milej a behu Márie Magdalény k prázdnemu Ježišovmu hrobu vo veľkonočné ráno. „Hľadala som ho, ale nenašla...“ Ide o to isté hľadanie, to isté šialené náhlenie sa naprieč tým istým mestom ešte za noci, tú istú úzkosť, tie isté nepochopiteľné otázky, ktoré kladie Mária Magdaléna každému, kto je naporúdzi: „neviem, kam ho položili“, „povedz mi, kde si ho položil“. Aj milá z Veľpiesne kladie strážcom, od ktorých očakáva pomoc, úplne nelogickú otázku: „Nevideli ste toho, ktorého z tej duše milujem?“ (3,3) Čo by nám dnes na to povedal o pomoc požiadaný policajt, keby jediným identifikačným znakom hľadaného bolo „moje srdce ho predsa miluje“?
            Čo teda robiť, keď hľadáme, a nenachádzame? „Nezastaviť sa v hľadaní, hľadať stále ďalej, ešte ďalej za tým, čo sme už pochopili,“ hovorí svätý Gregor Nyský. V ustavičnom hľadaní postupovať stále hlbšie. Lebo to nie Boh je mimo, ale my: „Ty si bol so mnou, ale ja som nebol s tebou,“ hovorí svätý Augustín.

            Keď svätý Gregor Nysský čítal pasáže Piesne Piesní, bol sklamaný. Hovoril: „Ako nemám byť smutný, keď vidím, že duša, ktorá absolvovala toľko výstupov lásky, ešte nedosiahla, čo hľadala?  Ba je dokonca tak ďaleko od dosiahnutia dokonalosti ako tí, ktorí ešte neurobili ani prvý krok!“ Aj naše želania prichádzajú rýchlejšie ako úplné obrátenie srdca! Našťastie Boh vo svojej láske neprejavuje nijakú netrpezlivosť. On je určite trpezlivejší ako svätý Gregor. On dobre vie, že na uskutočnenie diela obrátenia je potrebný celý náš život.

(použitý zdroj: Blaise Arminjon: Veľpieseň)